|
 “Keby sme zo seba škrtli všetko, čo sme dostali od iných, nezostalo by z nás nič. Nemôžem poznať seba, kým nepoznám svoj vzťah k tebe, k svetu, k bytostiam a veciam, ktoré ma určujú. Na stránkach tejto knihy nahliadneme pod povrch základných ľudských vzťahov – do vzťahu muža a ženy, do vzťahu rodičov a detí, do vzťahu človeka k spoločnosti, do vzťahu človeka k sebe samému a do vzťahu človeka k Bohu.“
Táto publikácia umožní kresťanom i ľuďom hľadajúcim zmysel života a vecí v ňom pokúsiť sa porozumieť tomu, ako to s našimi vzťahmi zamýšľa Boh. Obrazovú i textovú “dušu” vdýchol tejto knižke slovenský spisovateľ, výtvarník, esejista a kazateľ Daniel Pastirčák. Vydavateľom je združenie JPK.
V prípade záujmu si ju môžete bezplatne objednať na e-mailovej adrese:
Táto adresa je chránená pred robotmi nevyžiadanej pošty. Ak ju chcete vidieť, musíte mať povolený JavaScript.
.
Ak sa najskôr chcete oboznámiť s pár myšlienkami, ktorými sa táto kniha zaoberá, prečítajte si ukážku:
Medzi láskou a slobodou
V centre našej túžby je konflikt a napätie. Naša túžba v sebe totiž obsahuje dve odlišné tendencie. Túžbu byť sebou a túžbu dať sa inému. V živote stále znova hľadáme rovnováhu v strede našej túžby.
1. Túžba byť sebou
V študentských rokoch, keď som sa takmer každý rok sťahoval na iný podnájom, som si všimol zvláštny jav. V izbe, kde mi nedovolili nič zmeniť – posunúť posteľ, presunúť stôl či zvesiť obraz – som sa aj po polroku cítil ako na návšteve. Naopak, stačilo presunúť stôl, zvesiť obraz a hneď som sa tam cítil viac doma. Toto pozorovanie odkazuje na prvý rozmer túžby.
Človek túži v živote dosiahnuť stav, v ktorom by veci okolo neho boli v súlade s tým, čo je v ňom.
Domov je tam, kde som úplne sám sebou. V živote používame ochranné roly, masky, bezpečnostné sfarbenia. Čím viac sa vzďaľujem od toho, čo nazývam domovom, k tomu, čo je pre mňa cudzie, tým viac ochranných vrstiev na seba navliekam. Keď idem z domu do práce, navliekam si jednu vrstvu, keď idem na pohovor k riaditeľovi, navliekam si ďalšiu, ak by som mal ísť nebodaj na audienciu k prezidentovi, navlečiem si hneď ďalších päť masiek – budem sa totiž musieť chovať podľa protokolu. Naopak, keď sa z cudzieho vraciam domov, postupne si vyzliekam masku za maskou. Človek, samozrejme, nejaké tie masky nosí i doma, pred najbližšími, dokonca nejakú masku nosí i sám pred sebou.
Domov je tam, kde som úplne obnažený, tam, kde sa bez strachu, bez masky úplne odkryjem a stávam sa sám sebou.
Túžba po domove je túžbou po sebarealizácii.
2. Túžba dať sa a prijať iného
Pred časom som strávil niekoľko mesiacov za oceánom. Uvedomil som si, že domov nie je miesto domov sú ľudia. Osoby, ktoré ma poznajú po mene, sú zasvätené do môjho životného príbehu. Som obsiahnutý v ich mysli. Viem, že ich myšlienky, akokoľvek vzdialené v priestore, sa obracajú ku mne, tak ako sa moje myšlienky obracajú k nim. Domov je tvoje ty. To, že som obsiahnutý v tvojej pamäti, v tvojej oceňujúcej pozornosti. To, že ty si obsiahnutý v mojej oceňujúcej pozornosti. Domov vzniká tam, kde ja a ty vykročia za svoje hranice a spoja sa v my.
Túžba po domove je túžba po sebaprekročení.
Naša túžba po domove sa upiera dvoma smermi – k sebarealizácii a k sebaprekročeniu. V bežnom jazyku prvému hovoríme sloboda, druhému hovoríme láska.
Príbeh o Jankovi a Aničke
V protirečení túžby po slobode a túžby po láske spočíva základný problém ľudských vzťahov. Tu kdesi sa rodí bolesť, o ktorej vie každá žena a každý muž, ktorí sa pokúsili priblížiť jeden k druhému. Je v nás nekonečná túžba. Jednou nohou kráčame k slobode, druhou k láske. To v nás po celý život vytvára napätie.
Predstavme si nasledovný príbeh. Janko má dvadsať. Odchádza študovať do veľkého mesta. Konečne je slobodný. Už ho neurčuje vôľa rodičov, býva na priváte, kde si všetko môže usporiadať podľa vlastnej predstavy. Svoj nový stav nazval slobodou. Čas plynie a túžba sa obracia od toho, čo má, k tomu, čo nemá. Po čase Janko svoj nový stav už nenazýva slobodou – nazve ho samotou. Čím viac sa to, čo mu bolo slobodou, mení na samotu, tým viac je pripravený svoj stav zmeniť.
Vo vedľajšej uličke žije Anička. Ju stihol podobný osud – i ona už svoju slobodu nazýva samotou. Anička s Jankom sa stretnú, preskočí iskra. Obaja vstúpili do raja. Ten raj nazvali láskou.
Po čase však niekto (nevieme kto skôr, Anička či Janko) nazve svoj vzťah obmedzením. Čas plynie a túžba sa obracia od toho, čo má, k tomu, čo nemá. Až sa jedného dňa niekto z nich zbalí a utečie zo vzťahu za slobodou.
Slobodu, ako už vieme, časom nazve samotou, stretne novú lásku, lásku časom nazve obmedzením, utečie za slobodou, a tak ďalej, až kým ich – vyčerpaných tým behaním – nepochovajú.
Diera v tvare Boha
Napätie medzi láskou a slobodou je na ľudskej rovine neriešiteľné. Človek pritom nemusí behať zo vzťahu do vzťahu. Aj stabilné partnerstvá toto napätie poznajú. Naša túžba nemá hraníc. Túžime milovať autenticky, bezpodmienečne, úplne. Láska si nenecháva zadné
dvierka. Ak sa však úplne vložím do vzťahu, obmedzenie toho, koho milujem, sa stane mojím obmedzením. A človek je tvor obmedzený. Obmedzený inteligenciou, obmedzený emocionálne i charakterovo. Obmedzená je naša krása, naša príťažlivosť, mladosť, zdravie, sviežosť. Zaľúbenci sa väčšinou stretajú na vrchole síl – krásni, mladí, zdraví, veselí. Chvíľu ešte budú stúpať, no potom ich cesta povedie už iba dolu. Sily sa budú vytrácať, krása chradnúť, myseľ sa bude zahmlievať. Jedného dňa sa Janko pozrie na Aničku cez šestky dioptrie a spýta sa: A ty si kto?
Obmedzenosť osoby, ktorej sme sa oddali, sa stane naším väzením. K mrežiam môjho vlastného bytia pribudnú mreže toho, koho milujem. Bezmocnosť úsilia o zjednotenie našej túžby nám odhaľuje duchovný rozmer bytia. Človek má v sebe skrytú ranu, dieru v tvare Boha. Augustín to vystihol vo svojich Vyznaniach:
Moja duša nedosiahne pokoj, kým nespočinie v tebe, Bože.
Ak svoju túžbu obrátime k Bohu, to, čo je v nej rozdelené, sa zjednotí. Boh – na rozdiel od človeka – nie je obmedzený. Boh nie je vec medzi vecami, bytosť medzi bytosťami, Boh je všetko vo všetkom. Je prameňom všetkej krásy, inteligencie i života. Keď obrátim srdce k Bohu, napätie je prekonané. Čím viac sa odvážim Bohu odovzdať, tým viac sa rozostupujú moje hranice. Úplná láska v tomto prípade prináša úplnú slobodu (tomuto cieľu sa v pozemskom živote, samozrejme, iba nedokonalo približujeme, zvyšok zostáva v čakaní).
Tu je skryté tajomstvo vzťahov. Svoju absolútnu túžbu potrebujeme obrátiť od človeka k Bohu, aby sme náš vzťah nezaťažili neznesiteľným bremenom. Najčastejším dôvodom, prečo zlyhávajú vzťahy mužov a žien, sú romantické predstavy a nadmerné očakávania. Dôvodom mnohých tragických rozchodov je práve táto zámena potreby Boha s erotickou láskou. Ak sme si človeka zamenili s Bohom, milujeme ho závislou, despotickou, nevyrovnanou láskou. Také bremeno však žiadna ľudská bytosť neunesie.
Stabilný vzťah sú schopní vytvárať ľudia, ktorí ten vzťah už bytostne nepotrebujú. Svoj život neopierajú o život iného človeka. Našli svoj duchovný stred a zakotvili ho v Bohu. Nenaplnené predstavy, očakávania a túžby v dôvere obracajú k Bohu. Preto sa dokážu navzájom prijímať takí, akí sú.
Vytvoriť si vzťah k sebe
Náš vzťah k sebe môže mať viacero podôb. Môžem sa k vlastnému bytiu vzťahovať ako k veci. Som sám sebe predmetom: To telo, to pohlavie, to zdravie, inteligencia, nadanie. Vzťahujem sa k sebe ako k vlastníctvu. Vlastním všetky svoje možnosti. Narábam so sebou ako s hračkou. Som si predmetom, ktorý používam na vyplnenie nudy medzi narodením a smrťou. Môžem sa odmietať – nechcem svoj nos, krivé nohy, brucho, hanblivú povahu; môžem sa s radosťou používať – zostávam však sám pre seba iba vecou na použitie.
Môžem sa vnímať ako bytosť, ktorú vidia iní. Som postava videná inými, obraz medzi obrazmi. Celý život vytrvalo pracujem na svojom imidži. Som maska, spoločenská rola, ktorú hrám na javisku sveta, pozorovaný oceňujúcimi pohľadmi. Usilovne sa snažím zo seba vytvoriť taký obraz, aký chcem, aby iní vo mne videli. Som sám pre seba On. On, stojaci oproti Oni. Niekde na ceste životom ma prekvapí láska. Stretnem človeka, ktorý pod povrchom objaví moje vnútro. Cítim, že mi rozumie. Vylejem mu svoje srdce. Po prvýkrát som pre niekoho skutočným „ty“. Stávam sa osobou. Poznaný milujúcim človekom poznávam sám seba. Cez vzťah s ním viem, že som tou neviditeľnou vnútornou osobou, ktorú vo mne objavil. Iba keď som s tým človekom, som naozaj sebou. Iba vtedy cítim, že som. Z oslobodzujúceho vzťahu sa rodí pripútanosť. Tak môžem byť pripútaný k matke, k priateľke či k milencovi. Narazím na problém samoty. Kto som, keď som sám so sebou, keď ma nikto nevidí, nikto neoceňuje, nikto nepozná? Potrebujem vzťah, ktorý by naplnil moju samotu. Oči, ktoré by ma videli tam, kde ma nikto nevidí. Potrebujem byť poznaný Duchom, ktorý je so mnou v samote môjho bytia.
Prvý dotyk s Bohom
Prvé dotyky Boha sú dotykmi kvality, ktorá k človeku vyžaruje zo všetkých vecí, bytostí, osôb i dejov stvoreného sveta. Boh sa nám na povrchu života zjavuje v zakúšaní očarenia ako krása, v skúsenosti milovania ako láska, v skúsenosti poznávania ako pravda, v skúsenosti rozhodovania ako sloboda, v skúsenosti spravovania vecí ako spravodlivosť, v zážitku tvorenia ako tvorivé vedomie, v skúsenosti naplnenia ako dobro.
Tu robí človek svoje prvé kroky k milovaniu Boha. Človek sa otvára milovaniu Boha, keď sa nechá fascinovať krásou, priťahovať láskou, usmerňovať pravdou, oslovovať spravodlivosťou či dobrotou.
Oddanosť pravde v ktorejkoľvek oblasti poznania vedie človeka k Bohu. Vernosť láske vo vzťahu ku ktorejkoľvek bytosti vedie človeka k Bohu. Poctivý zápas o spravodlivosť v ktorejkoľvek sfére života vedie človeka k Bohu. Ten, kto napriek sklamaniu zo zlyhania a nedokonalosti zostáva verný záväzku voči pravde, láske či spravodlivosti, postupne dospieva k transcendentnej perspektíve života. Prirodzené lásky a náklonnosti v ňom zobúdzajú túžbu po absolútne.
Veď skutočnou láskou je iba úplná láska láska bez posledného zrnka egoizmu. Skutočnou pravdou je iba úplná pravda pravda bez najmenšej štipky ilúzie. Úplná láska a úplná pravda sú však ľudskej skúsenosti nedostupné. Tu sa človek po prvýkrát stretáva s absolútnom ako s tým, čo ho určuje a presahuje.
Môže sa stať, že navonok veľmi nábožní ľudia, ktorí si osvojili kresťanské vysvetľovanie sveta, neprežívajú ani túto prvotnú lásku k Bohu. Naopak existujú agnostici, ktorí túto počiatočnú lásku k Bohu zakúšajú naplno.
Od detskej oddanosti k cynickému pragmatizmu
Očarenie kvalitou bytia sa na počiatku života dotkne každého človeka. Najbezprostrednejšie túto fascináciu zo všadeprítomnej zázračnosti života pozná detská myseľ. Náš prvotný inštinktívny sklon k milovaniu Boha v procese dospievania prechádza skúškami. Každý človek ho v určitom období stratí. Dievča, ktoré začalo maľovať obrazy, inšpirované tajomným fenoménom krásna, ako úspešná maliarka maľuje už len preto, aby zaujala svojou originalitou, aby šokovala alebo aby zarobila peniaze. Chlapec, ktorý začal skúmať hviezdy, fascinovaný nutkavou túžbou poznať pravdu, ako úspešný astronóm ich skúma, aby sa blysol vo vedeckej komunite novým objavom. Prvotný, čistý stav vnímania je postupne zastretý ľudským egocentrizmom a prvé dotyky Božej prítomnosti sa – zabudnuté – v tom egocentrizme strácajú.
Boh ako „To“
Božia láska k nám sa na prvotnej úrovni prejavuje ako tanec zvádzania. Boží Duch dvorí ľudskej duši, aby v nej prebudil lásku; túžbu po stretnutí, oddanosti a spojení. Uchádza sa o naše srdce tým, že ponúka nášmu oceňujúcemu vedomiu – cez skúsenosti so stvorenými bytosťami a vecami – stavy úžasu v zážitku poznania, očarenia a milovania. Zraňuje nás svojou neobsiahnuteľnou veľkosťou. Rozbíja škrupinu nášho malicherného ja a volá nás von do neznámej veľkosti. To dvorenie vyvoláva v ľudskej duši zmätok a frustráciu. Kým totiž Boha vnímame iba cez prejavy stvoreného sveta, kým k nám prehovára iba cez katedrálu kozmu, cez spletitý labyrint dejín, cez krivoľaké uličky ľudských príbehov – zostáva nám nedostupný. Volá na nás, no v tom volaní zostáva skrytý.
Kým Boha poznávame iba prostredníctvom sveta, náš vzťah k nemu zostáva neosobný. Boh pre nás nie je osoba, ale predmet – tajomné absolútne To. V takom vzťahu nedokážeme k Bohu pristúpiť osobne a osloviť ho ako Ty. Mnohí ľudia uviaznu v tomto štádiu. Veria v Boha, ale nedokážu sa k nemu modliť. Ich vzťah k Bohu je vzťahom k prírode, k dejinám, k svedomiu či k hudbe.
Pokiaľ je pre nás Boh iba predmetom, aj my budeme sami seba voči nemu prežívať
ako predmet. Budeme voči nemu stáť ako objekt voči objektu – nemí, neschopní komunikácie. V takom vzťahu môžeme pred Bohom pociťovať hlbokú pokoru, ale nemôžeme od neho prijímať lásku.
(Úryvky z publikácie MALÁ KNIHA O VZŤAHOCH, autor textu Daniel PASTIRČÁK)
|
V mesiaci august sme naše letáky poslali už do poslednej časti v Košiciach. Čiže každá domácnosť v tomto meste obdržala náš letáčik s ponukou literatúry pre deti i dospelých a odkazom na zaujímavú webstránku 
